Small Tank Diving
In the late nineties of the last century we started diving in Adriatic Sea. For various reasons, mostly financial, our equipment was limited to bare minimum. We were using 7L tanks which we could occasionally buy cheaply as a fire department surplus. We were breathing via the old Czechoslovak regulators Tajfun updated to accommodate the pressure gauges from Chirana Stara Tura. An Italian mechanical gauge served as a depth meter. Unfortunately we could not afford a dive watch or timer.
To overcome that issue I developed a method of diving without being able to watch time. I compared the no decompression limits for various depths with the corresponding figures for various small tanks (7-10L) and realised there was no risk in using the smallest one (7L). It’s quite enough to watch the depth meter and the pressure gauge. Within the whole reasonable range of depths it is not possible to get into decompression obligations before all the available gas is consumed. It is quite similar with the 8L tank too. I was considering that tank because occasionally I was able to borrow one. A 10L tank introduced a bit more complexity, it was at least theoretically possible one would be able to earn some decompression obligations. To avoid that risk we stuck to our 7L tanks and enjoyed careless diving.
The chart shows details for various depths. All the numbers are based on a quite high air consumption of 20L per minute and a 3MPa reserve. Anybody who wants to use a similar method must consider, experienced divers can have a lot lower air consumption which means longer bottom times and a higher risk of decompression obligations. To overcome this risk we developed a rule: A half of the available air volume served for the descent and the time in depth, another one for the slow ascent.
Kedysi koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sme začali podnikať naše prvé potápačské výpravy k Jadranskému moru. Z rôznych, hlavne finančných dôvodov sa náš výstroj obmedzoval na nevyhnutné minimum. Používali sme malé sedemlitrové fľaše, ktoré sa občas dali výhodne zohnať ako prebytočný hasičský materiál. Dýchali sme cez starý československý regulátor, upravený na pripojenie manometra z Chirany Stará Turá. Na meranie hĺbky sme používali taliansky mechanický hĺbkomer, na ktorý sme ako tak naškrabali peniaze. Na časomieru, vodotesné hodinky alebo stopky, akosi už nevyšlo.
Preto som si vymyslel spôsob, ako sa potápať bez merania času. Keď som porovnal bezdekompresné časy v rôznych hĺbkach s časmi, ktoré mi vydržia malé fľaše (7-10 L), zistil som, že so “sedmičkou” je to úplne v pohode. Stačí sledovať hĺbku a manometer. V celom rozsahu (akceptovateľných) hĺbok sa nedá dostať do dekompresného režimu pred vyčerpaním zásoby vzduchu. Podobné to bolo aj s “osmičkou”, ktorú som si vedel občas požičať. S “desiatkou” to už bolo trochu horšie, podľa našich výpočtov sa už mohlo stať, že by bolo treba robiť aspoň bezpečnostnú zastávku. Takže sme prestali špekulovať, boli sme spokojní so “sedmičkami” a užívali si bezstarostné potápanie “naľahko”.
Graf ukazuje detaily pre rôzne hĺbky. Všetky časy sú počítané na pomerne vysokú spotrebu vzduchu 20L za minútu s rezervou 3 MPa po vynorení. Ktokoľvek by chcel použiť podobnú metódu, si musí uvedomiť, že nižšia spotreba sa rovná dlhší čas na dne, t.j. väčšie riziko prekročenia bezdekompresného limitu. To sa týka hlavne 10L fľaše. V prípade nášho potápania sme to riešili tak, že sme si dohodli jedno pravidlo: Polovica použiteľného vzduchu slúži na zostup a pobyt v hĺbke, druhá polovica na pomalý výstup.